Podsvietenie (časť 03): Čo mám vlastne proti mysleniu?

Autor: Miloš Mášik | 4.12.2015 o 14:16 | Karma článku: 2,86 | Prečítané:  324x

   Bez myslenia by nebolo týchto riadkov. Nebola by slovenčina, ani písmo, ani web, ani by som nemal teplú vodu ani splachovací záchod. Tak prečo som na myslenie taký nabrúsený?  

   Ono totiž bez myslenia by nebola nuda, sklamanie, závisť, komplexy menejcennosti, bizarné potreby či túžby, ani nenávisť ani väčšina problémov či nespokojnosti vôbec. Alebo inak naprostá väčšina negativity je produktom myslenia. A v týchto súvislostiach už opatrnosť vo vzťahu k mysleniu začína dávať zmysel.

 

  Myslenie je ako nôž. Veľmi dobrý pomocník. Nástroj. Dá sa ním napríklad očistiť aj nakrájať zemiak. Ale... Čo keď sa chcem poškriabať za uchom a zašpárať si v nose? Čo sa môže stať, keď nôž budem mať stále v ruke? Je veľmi pravdepodobné, že sa nepríjemne dorežem. Každému, kto uvidí moje zranenia, bude hneď jasné, aký mám ťažký život.

  Myslím si, že práve toto sa deje vo veľkom rozsahu v našej kultúre. Keď som sa začal pozorovať v týchto súvislostiach, zistil som, že som vo vyrábaní negativity dosahoval určité majstrovstvo. Nemôžem povedať, že by sa mi podarilo tento zvyk celkom potlačiť. To nie.  Ale jedno je isté. Keď sa takto dorežem, tak už to nedávam za vinu niekomu inému či celému svetu. Už viem, že to len babrácky zaobchádzam so svojim vlastným myslením. Viem, že som zasa zabudol vypnúť kosačku... A tak usilovne pokosila zeleninu aj tulipány a pokúsila sa urobiť dieru do plota...

  Takže keď sa začnem mračiť, zároveň si uvedomujem, že je to mechanizmus a začnem ho pozorovať.  Vždy si pritom začnem sám sebe pripadať smiešny a to moju negativitu veľmi oslabuje. Už len toto poznanie a uvedomovanie si problému považujem za značný pokrok v mojom nazvime to duchovnom živote. 

 

   Pozrime sa na nejakú negativitu. Napríklad nuda. Tak táto je práve 100% syntetický výrobok, produkt mysle toho, kto nudu pociťuje. Ako sa taká nuda vyrobí? Je to výsledok tvrdení, porovnávaní a hodnotení . V prírode nič nie je ani nudné ani zaujímavé. Všetko je aké je. Takže nudistovi musel niekto povedať alebo ho naučiť, že niečo je alebo nie je zaujímavé. Dieťa sa nevie nudiť. Začne sa nudiť až potom, čo mu dospelí vysvetlia, že niečo nie je zaujímavé. Alebo ho to svojim správaním učia. Nudista potom hodnotí situáciu, v ktorej sa nachádza. Porovná ju s matricou, ktorú má naučenú. Keď je to v mínuse, tak je to nudné. Nudista vypína vnímanie a nezámerne otvára svoje vedomie mysleniu a to bez meškania začne produkovať negativitu. Nudista sa nudí. Cíti sa zle. Samozrejme netuší, že situácia, v ktorej sa nachádza s tým nemá nič spoločné.

  Keby sme si takto rozobrali každú negativitu, tak zistíme podobné mechanizmy. Ale k tomu sa bližšie dostanem v problematike pozitívneho myslenia. Nuž sú to pre mňa zábavné veci.

 

  Ale čo je podľa mňa v súvislosti s myslením omnoho vážnejšie? Je to akási celková orientácia našej kultúry. Začnem reklamou:

    "Rozlúčte sa so strateným časom, rozlúčte sa so všednosťou a monotónnosťou. Privítajte novú vec, zábavu, presnosť, prispôsobivosť ... "

    Pod vplyvom duchovných učení by som len dodal: Sústreďte sa na to, čo práve robíte a presne to sa stane. Ak sa človek natoľko ponorí, sústredí či sýto pozoruje to, čo práve robí, tak nastane nasledovné. Čas prestane byť stratený, lebo človek cíti intenzívny život. Zmizne monotónnosť i všednosť súčasne. Keď je človek plne niečím zaujatý, tak nič nie je monotónne ani všedné, všetko je ako nové. Zaujatie čímkoľvek je zábavné či vzrušujúce. Sústredenie umožňuje presnosť, prispôsobivosť a umožňuje nám dať do toho to najlepšie, čo v nás je.

     Čo však povie naša kulúra? Konkrétne tá reklama pokračovala: "Kúpte si náš vysávač." Pravda je v tom, že vysávač je skutočne veľmi praktický pomocník v domácnosti. Lenže to je všetko. Všetko ostatné, o čom reklama pojednáva, s vysávačom vôbec nesúvisí.

     Práve v tomto bode vidím najväčšiu slabinu myslenia. Súčasné myslenie vyrába zavádzajúcu logickú súvislosť. Vnútornú hĺbku života spája s vonkajšími vecami. Myslenie vytvára ilúziu, že zlepšovaním vonkajších okolností možno dosiahnuť naplnenie v živote. Toto sa mi zdá byť najslabšie miesto, zle prehodená výhybka. Zlepšovanie vonkajších okolností je samozrejme užitočné, ale prináša len uspokojenie, prípadne radosť či šťastie. To sú elementy, ktoré nemožno naplniť. Sú z hľadiska objemu nekonečné. Takže čokoľvek dosiahneme vo vylepšovaní vonkajších podmienok, priestor možností nezmenší, ale ho paradoxne zväčší. Všetko môže byť vždy lepšie, výkonnejšie, presnejšie, väčšie, vyššie, silnejšie, krajšie, drahšie, úspešnejšie, šťastnejšie, radostnejšie, múdrejšie, vzdelanejšie atď. Je to ako s vynárajúcim sa ostrovom. Čím väčší ostrov máme, tým dlhšie je jeho pobrežie a tým väčšie sú možnosti na jeho rozširovanie.

   Človek má však prirodzenú potrebu naplnenia. Vyplnenia života. Čosi ako túžbu žiť na 100%. Čiže treba nájsť element, ktorý nie je nekonečne otvorený a nemožno ho nafukovať ako bublinu. Podľa mňa je to práve vedomie. Má určitý momentálny objem a keď ten natlačíme pozornosťou, bdelosťou, vznikne pocit vyplnenia. Myslím si, že toto treba mať ošetrené a potom môže človek robiť čokoľvek iné a môže pociťovať radosť, uspokojenie a plnosť súčasne.

 

   Keďže súčasné moderné myslenie napovedá, že sa plnosť dosahuje vonkajšími vecami, tak človek sa usiluje, aby ich získal či dosiahol. Študuje, získava spoločenské postavenie, vplyv, vlastní veľa vecí, ďaleko cestuje a podobne. V týchto prvkoch má ciele. Lenže keď ich dosiahne, tak je to síce uspokojivé, ale nenaplní ho to. A tak si človek stanoví ďalší cieľ v tom istom smere a usiluje sa ešte viac. No a skôr či neskôr na tej ceste zomrie bez nájdenia naplnenia. A tak je náš svet naplnený honbou za úspechom, peniazmi, radosťami či neustálym hospodárskym rastom. A celková nálada vo vnútri kultúry je akási čudná, stále nás akoby prenasledovala prázdnota a nejasnosť hodnôt.

 

   Keď sa človeku podarí "nastaviť si vnútorný život", čiže "rozchodiť" mechanizmus ovládania pomeru vnímania a myslenia, tak sa objaví pocit plnosti a akéhosi pochopenia súvislostí. Človek zistí, že ani nepotrebuje veľa vedieť, ani mať nejaké postavenie, ani veľa vlastniť, ani veľa cestovať a môže sa cítiť byť nesmierne naplnený. Potešenie a šťastie mu začne pripadať plytké. Pocit 100% pozornosti či vnímania vypáli tok myslenia a pôda pod ním sa betónovo vysuší. A na tom sa už dá stavať aj mrakodrap. Človek môže cítiť magický pokoj a akúsi tichú radosť, ktorá tryská odkiaľsi zo sopky bytia. Vlastne ani neviem ako by som to nazval. A vlastne to ani netreba nijako nazývať a ani netreba okolo toho veľa vedieť a bude to fungovať. Nuž a potom má človek radosť zo všetkého, do čoho sa pustí. Či už je to kariéra v zamestnaní alebo umývanie riadu.

   Duchovné smery zdôrazňujú, že na tejto vnútornej plnosti treba stavať. Život vnímať ako konštrukciu. Najprv nájsť plnosť ovládnutím myslenia a vnímania. A potom si stanoviť vonkajšie ciele. Je to ako ukotviť žeriav. Síce nie som odborník na žeriavy a neviem, čo všetko si to vyžaduje, ale mám predstavu, že asi najprv treba nájsť pevné podložie, zakotviť niekoľko bodov, vyladiť ťažisko a až potom začať niečo stavať. Súčasná kultúra mi pripadá, že ide sa hneď stavať bez ukotvenia. Trochu zafúka vietor alebo je bremeno trochu ťažšie či nastane mierna nerovnováha hneď sa človek rúca.

 

  No tak toto zhruba mám proti mysleniu. Tak už nabudúce sa vrátim k popisu mechanizmu, ktorý som mal celkom zahrdzavený.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?