Podsvietenie (časť 01) - Ako ma podsvietilo

Autor: Miloš Mášik | 10.11.2015 o 14:57 | (upravené 25.11.2015 o 22:15) Karma článku: 4,78 | Prečítané:  265x

  Na tému osvietenia či duchovného alebo duševného rozvoja je materiálov dosť. Pritom však len zlomok ľudí, ktorých osobne poznám, sa touto problematikou zaoberá. Preto si myslím, že je užitočné to popularizovať ako sa len dá. 

  Ja osobne mám najradšej autorov ako je Eckhart Tolle, Osho, Deepak Chopra či Eduard Tomáš. Podľa mňa je tam veľa cenného poznania, ktoré by malo byť súčasťou základného vzdelania.

   Určite nie som nijako zvlášť osvietený. Som len celkom obyčajný užívateľ oných učení. Ale pochopil som podľa mňa veľmi dôležité prvky. A keďže sú to v istom zmysle iba kontúry javov, ktoré sa ťažko popisujú, tak ma napadlo nazvať to celé Podsvietenie.

   Čítanie literatúry  ma viedlo samozrejme k experimentovaniu. Akýmsi "predsvietením" bol objav, že dokážem pozorovať obsahy svojho myslenia. Bolo to vlastne celkom ľahké, len pre mňa zo začiatku nezvyčajné. Myšlienky som začal vnímať ako slová a vety. Jasne som si napríklad začal uvedomovať, že myslím v slovenčine. Alebo som začal pozorovať svoje emócie. Trvanie emócie, čiže či tam je alebo nie je. Intenzitu, čiže koľko jej je a či stúpa alebo klesá. Tiež čosi ako modalitu, čiže čo za emóciu to je, či je stále rovnaká, alebo sa mení za nejakú inú.  Začal som si tiež všímať svoje reakcie. Zaujal ma napríklad problém, že sa často vrátim skontrolovať, či som zamkol dvere. Ako môže vôbec nastať niečo také, že neviem, či som zamkol dvere? Začal som sa pozorovať, čo sa vo mne deje, keď zamykám dvere. Objavil som, že mám takmer vždy v mysli prúd slov týkajúci sa budúcnosti alebo minulosti. Celkom zreteľne mi to ukázalo, že moje vlastné myslenie tlmí moje vlastné vnímanie a nahradzuje ho automatickou reakciou. Tá však vo mne nezanecháva pamäťovú stopu, ktorú by som si bol schopný dodatočne vyvolať. Zábavné veci. Ale najzaujímavejším javom bol pre mňa rozbor situácií, o ktorých sa hovorí, že človek pri nich "stratí reč", "nenachádza slová" alebo "padne mu sánka". Čiže sú to reakcie ako údiv, úžas či úľak. Pohľad napríklad na krásnu prírodnú scenériu, či krásnu ženu vo mne vie na chvíľku obsah myslenia akoby vymazať. Postupne sa mi potvrdilo, že je to v princípe vždy rovnaké. Nejaký objekt celkom zasýti moje vnímanie a na nejaké sekundy sa mi myslenie celkom zastaví. Až neskôr som si začal všímať, že často ide o viac prvkov sledovaných súčasne aj keď sa to môže javiť ako jeden celok.

   Takže vlastne na sebe som si všimol, že moje vnímanie dokáže oslabiť alebo dokonca zablokovať moje myslenie a naopak. A práve v tomto jave je ukrytá pointa. Dá sa to totiž strategicky využiť:

   Intenzita vnímania môže fungovať ako ovládací prvok objemu myslenia.

   Toto bol pre mňa prevratný poznatok. A práve toto sa mi javilo ako jedna zo spoločných čŕt duchovných učení, o ktoré som sa zaujímal.

   Keď sa sústredím na to, čo práve robím, tak od určitej "sýtosti" pozornosti sa mi v myslení začnú tvoriť akési bubliny. Sú to vlastne prestávky či medzery v myslení. Prázdno. V skutočnosti to ale prázdno nie je. Je to len čosi iné. Vidno to na tom, že nijako neskolabujem, práve naopak. Činnosť, na ktorú sa takto sústredím, robím totiž veľmi kvalitne. Napríklad šoférovanie. Ak sa sústredím na vedenie vozidla a dopravnú situáciu až tak, že sa mi v mysli stratia myšlienky, tak v tých chvíľach jazdím totálne najlepšie ako viem. Som presvedčený, že riziko toho, že spôsobím dopravnú nehodu v takomto stave je minimálne. Je to vlastne stav akéhosi presýtenia vnímania, kedy zablokovaním myslenia dochádza k priamemu prepojeniu medzi zmyslami a nazvime to zložkou naučených automatických reakcií, ktorá sa nachádza kdesi v hlbšej inteligencii za myslením. Pripadám si vtedy ako šelma. Tým nemyslím, že  by som sa chystal niekoho zožrať. Ide len o to, že moja pozornosť je vtedy veľmi sýta. Pozorujem čo najviac prvkov naraz aby som mal čo najväčší prehľad. A práve táto "sýtosť" si vytvorí pokoj a umožňuje maximálnu efektivitu. Tento mechanizmus priameho prepojenia vnímania a riadenia tela vidno napríklad na tom, keď pozornému vodičovi do cesty náhle vojde chodec. Vodič zabrzdí omnoho skôr ako na to pomyslí. Vďaka spolupráci s myslením si vodič osvojil brzdenie ako automatickú reakciu, ktorej vzorec sa zrejme dostal kamsi do hlbšej inteligencie. Tá ju potom vie využiť aj bez myslenia a teda oveľa efektívnejšie a rýchlejšie. Myšlienky sa nahrnú až potom ako zvedavé deti. Keby vodič čakal, kým situáciu vo svojej mysli popíše slovami, tak nemá šancu zabrániť kolízii.

     Procesy v našom tele idú celkom zrejme mimo myslenia. Myslenie o naprostej väčšine funkcií v organizme vôbec nič nevie. Napríklad činnosť žliaz, svalový tonus, stabilita, tvorba kostí, prenos kyslíka, prenos optického obrazu atď atď. Dalo by sa pokračovať hromadami učebníc medicíny, psychológie, fyziky, chémie a čojaviemčoho ešte. Napríklad dávkovanie kyseliny soľnej a chlorovodíkovej do žalúdočných štiav. Keby som to robil myslením, tak by som sa asi už pri prvom trávení škaredo poleptal prípadne zomrel na otrávenie žieravinami. Alebo napríklad prištítne telieska. Nič by som o nich nevedel, keby som sa o nich nedozvedel "zvonku". Napríklad čítaním nejakého textu, ktorý o tom pojednáva. No nie je to čudné? Pritom moja hlbšia inteligencia ich automaticky vyrobila ešte kedysi v predpôrodnom štádiu, využíva ich, udržuje ich a vie ich dokonca reprodukovať cez kódy v spermiách, ktoré sa neprestajne vyrábajú. A to všetko bez toho, aby som čo len tušil, že nejaké prištítne telieska mám. Až pri pochopení týchto súvislostí mi začalo dochádzať, že myslenie vôbec nie je až tak dôležité, ako som si kedysi myslel. Tým chcem poukázať na to, že zastavenie myslenia presýtením pozornosti nielenže nie je nebezpečné, ale je to nesmierne užitočný stav. Jednak pre činnosť, ktorú práve robím a celkom zrejme aj pre mozog, ktorému sa zároveň uľaví. Nazvime to "operačná  pamäť" môjho mozgu prestane byť zahltená náročnými grafickými hrami myslenia. Je to stav akéhosi maximálneho využitia "nastavení zariadenia od výrobcu".

  Dokážem zatiaľ vytvoriť takéto prázdno tak zhruba od niekoľkých sekúnd do niekoľkých desiatok sekúnd. Keď mi to "podtečie" myšlienkami, tak proces jednoducho opakujem dovtedy, kým sa mi to chce. Dá sa s tým "hrať" ako mačka s myšou. Pripadá mi to zábavné. Pár sekúnd sa nezdá veľa, ale je to dosť na to, aby mi to vytváralo neporovnateľne vyšší komfort prežívania ako to bolo pred tým, než som spoznal mechanizmus vzťahu medzi bdelosťou či pozornosťou a myslením. Niekoľko sekúnd zastavenia myslenia napríklad stačí na prestrihnutie toku slov, ktoré môžu inak vytvárať celé siete negatívnych myšlienok. Už len keď ich viem "strihať", tak sa mi uľaví. Povedzme, že ma ešte nejako obťažujú, ale už ma nemôžu zväzovať a baliť do svojich konštrukcií.

     Keďže tu ide vlastne o funkciu zastavenia, tak ma napadá určitá podobnosť s riadením auta. Komfort pri riadení auta chápem tak, že človek potrebuje mať v prvom rade kontrolu nad pohybom. Zjednodušene povedané treba mať v poriadku motor, riadenie a brzdy. Skúsim použiť túto úvahu ako analógiu s myslením. Motor funguje, myslíme stále. Vieme, že sa dá aj meniť smer. Môžeme zmeniť tému alebo začať myslieť pozitívne. Ale kde je v myslení brzda? Čo keď nás naše vlastné myslenie obťažuje a zanovito vyrába negativitu alebo napríklad neustále pripomína čosi, čo aj tak nemôžeme zmeniť ? Čo keď sa nám zmeniť tému nedarí alebo myslieť v danej chvíli vôbec nepotrebujeme? ... Práve na túto slabinu v našej kultúre poukazujú mnohí duchovní učitelia či celé smery. Myslíme bez bŕzd. To má za následok dramaticky znížený komfort prežívania. Nie vždy sa dá odhadnúť dojazd, vyhnúť sa, či stihnúť odbočiť a potom človek prežíva množstvo konfliktov či už vonkajších alebo vnútorných.

    Ďalšia analógia sa ponúka s pérovaním vozidiel. Ako príklad použijem pneumatické odpruženie karosérie. To sú akoby vzduchové vankúše, podušky, na ktorých leží karoséria. Keď je tlak vzduchu vo vankúšoch nízky alebo žiadny, tak každá nerovnosť na ceste sa priamo prenesie na karosériu a človek to cíti ako údery. Nadskakujete ako žaba, búcha to, no hrôza. Núti vás to ísť veľmi pomaly, Ale keď je tlak vzduchu vo vankúšoch dostatočne vysoký, tak je komfort jazdy celkom iný. Drobné problémy na ceste nevnímate vôbec a pri tých väčších to len zahúpe. Začujete niečo ako kss kss a ide sa ďalej. To by mohlo znamenať čosi také, že si povedzme situácia vyžiada sa akoby ponoriť do myslenia. Ale okamžite, keď už myslenie nepotrebujete, tak dotlačíte pozornosť a všetko máte pripravené na zvládnutie nového problému. To môžu byť doslova sekundové procesy. Vďaka tomu môžete frčať až sa za vami práši a pritom ešte môžete cítiť z jazdy dokonca pôžitok. Zábavné je, že problémov nemusí byť menej, len už vám prestávajú vadiť.

   Ešte sa mi páči jedna analógia s myslením ako tokom vody v rieke. Rieka stále tečie, čiže stále myslíme. Vieme tok rieky presmerovať hrádzami a vybudovaním korýt v smeroch, ktoré určíme. Ale niekedy sa nám to predsa len môže prelievať a roztekať kade tade a vtedy len musíme čakať, kým to samo nejako ustane. Možno však využiť iný ovládací prvok a tým je teplota koryta. Keď ju zvýšime nad bod varu vody, tak sa voda vyparí a je to. A to je práve sústredenie. "Pekelné" sústredenie tok myslenia jednoducho vyparí a povodeň v mysli ustane. Dokonca sa objaví pokoj, teda čosi ako suché dno. Sústredenie generuje pokoj. Tento jav je zvlášť zaujímavý v súvislosti so strachmi. Ale o tom neskôr.

  Nabudúce bude trochu matematiky (Ve = Vn + M).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?